Bierstadtova hora, Kolorádo

Autor: Ján Komrska | 16.1.2021 o 22:07 | (upravené 15.2.2021 o 10:05) Karma článku: 6,50 | Prečítané:  336x

Pozývam vás na Bierstadtovu horu (Mount Bierstadt) v Skalnatých horách (Rocky Mountains), ktorá patrí do skupiny 53 najvyšších vrchov Koloráda.

Bierstadtova hora

Bierstadtova hora (Mount Bierstadt) sa nachádza v Prednom pohorí (Front Range) Skalnatých hôr (Rocky Mountains). Je pomenovaná po známom maliarovi nemeckého pôvodu Albertovi Bierstadtovi, ktorý ju ako prvý zdolal v roku 1863 a zachytil na svojom slávnom obraze. Jej vrchol dosahuje výšku 4,285 metrov a patrí do skupiny 53 najvyšších vrchov Koloráda, nazývaných 14 tisícky, keďže všetky presahujú výšku 14,000 stôp (asi 4,267 metrov nad morom).  Zdolať aspoň jednu 14 tisícku počas tínedžerských rokov považuje za svoju povinnosť každý správny obyvateľ Koloráda. Zdolať všetky 14 tisícky tiež nie je nezvyčajné a mnohí si to zadajú ako svoj životný cieľ. Existuje preto veľa webstránok, kde sa môžete dozvedieť ako na to. Takmer všetky sa zhodujú, že Bierstadtova hora je najvhodnejším kandidátom pre nováčikov (Ewansova hora a Pikov štít, na ktoré sa dá vyviezť autom všetky zhodne ignorujú). Rozhodol som sa ju teda zdolať ako prvú.

Výhodou tejto hory je jej ľahká dostupnosť. Diaľnica z letiska v Denveri ma za hodinu priviedla do krásneho historického banského mestečka Georgetown, z ktorého som sa po dobre udržiavanej asfaltke vyviezol do Guanellovho priesmyku vo výške 3,557 metrov nad morom. Ostalo mi teda zdolať už iba 700 metrový výškový rozdiel. Hračka!

Bolo krásne septembrové ráno. Parkovisko bolo pred desiatou úplne zaplnené, čo potvrdzovalo veľký záujem o túru na túto horu, ale aj moje zlé plánovanie. Keďže poobedňajšie búrky sú v Skalnatých horách pravidlom, odporúča sa vyraziť na túru za svitania a dosiahnuť vrchol okolo obeda, a tak sa vyhnúť búrke na otvorenom teréne. Guanellov priesmyk sa nachádza nad hranicou lesa, takže smerom k vrcholu bol už iba otvorený terén...

Predo mnou bolo široké údolie, v ktorého pozadí sa vynímali dve hory - výrazný hrebeň končiaci na Sawtooth vrchu (pomenovanom podľa jeho ostrého obrysu) a Bierstadtova hora. Dobre vyznačený a udržiavaný chodník viedol cez mokraď okolo jazier k úbočiu vrchov. Vyrazil som teda svižným tempom. Aj na úbočí bol chodník naďalej dobre udržiavaný a pohodlný. Miene stúpal v občasných serpentínach. Z času na čas som stretol turistov vracajúcich sa z vrcholu. Kríky, ktorým sa dobre darilo v nižších polohách vymizli a svahy už boli pokryté iba zhnednutou trávou. S pribúdajúcou nadmorskou výškou sa mi ťažšie dýchalo a musel som teda často oddychovať. Na oblohe sa začali objavovať mraky, presne podľa turistickej príručky. Po dvoch hodinách šliapania som sa priblížil k vrcholu. Terén sa výrazne zmenil, všetka vegetácia zmizla a okolo mňa už boli iba skaly. Prekvapilo ma, že tesne pod vrcholom chodník akoby zmizol a záverečný úsek trasy bol ponechaný turistom na živelný výstup. Na vrchole bolo viacero ľudí, ktorí mi radi ukázali cieľovú značku.

Pohľad z vrcholu bol nádherný. Ešte nikdy som nebol v nadmorskej výške nad 4,000 metrov. Prekvapilo ma, aký som bol nemotorný. Nohy ma zrazu nepočúvali, zakopával som aj o najmenšie kamene a len s veľkou námahou som udržiaval rovnováhu. Obloha nado mnou už bola takmer úplne zakrytá oblakmi. Rozhodol som sa preto, dlho neoddychovať a vydať sa na spiatočnú cestu. Len čo som zostúpil z vrcholu začalo snežiť. To som vôbec nečakal. Ráno som na parkovisku rozmýšľal, či si mám vôbec brať dlhé nohavice a vetrovku, teraz som bol za nich vďačný.

Rýchlo som zostupoval do doliny. Turisti sa už úplne vytratili, stretol som len troch odvážlivcov, ktorí nebojácne smerovali k vrcholu. Kým som sa spustil k mokradi, oblaky takmer úplne zmizli a udržiavali sa už iba nad vrcholom. V diaľke som už videl svoje zaparkované auto, keď na mňa doľahla obrovská únava. Opäť ma prekvapilo, čo sa deje. Musel som zhlboka dýchať a posadiť sa, lebo silná bolesť hlavy mi bránila v napredovaní. Rýchle prekonanie veľkého výškového rozdielu malo jednoznačne vplyv na môj stav. Po dlhšej prestávke som sa prinútil pokračovať. Vliekol som sa po mierne klesajúcom dobre upravenom chodníku späť ku autu. Zdalo sa mi, že sa mi s každým krokom vzďaľuje.

Po šiestich hodinách, za ktoré som zvládol túto 11 kilometrovú túru som bol späť pri aute. Parkovisko už bolo úplne vyprázdnené hoci boli iba štyri hodiny. Po dostatočnom oddychu som vyštartoval do Georgetownu a úpenlivo som rozmýšľal, ako zvládnem ďalšie 14 tisícky, keď táto bola “najľahšia”.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?