Hora Princeton, Kolorádo

Autor: Ján Komrska | 20.1.2021 o 18:01 | (upravené 15.2.2021 o 10:04) Karma článku: 4,35 | Prečítané:  309x

Pozývam vás na Horu Princeton (Mount Princeton) v Skalnatých horách (Rocky Mountains), ktorá patrí do skupiny 53 najvyšších vrchov Koloráda.

Hora Princeton

Hora Princeton (Mount Princeton) sa nachádza v Pohorí Sawatch (Sawatch Range) v Skalnatých horách (Rocky Mountains) a nesie meno známej americkej univerzity v meste Princeton. Jej vrchol dosahuje výšku 4,329 metrov a patrí do skupiny 53 najvyšších vrchov štátu Kolorádo, nazývaných 14 tisícky, keďže všetky presahujú výšku 14,000 stôp (asi 4,267 metrov nad morom). Neďaleko Hory Princeton sa nachádzajú aj ďalšie štíty, ktoré sú pomenované podľa slávnych univerzít, a tak sa táto oblasť Sawatch pohoria tiež volá Univerzitné štíty (Collegiate Peaks). Hora Princeton je z nich najnápadnejšia, lebo dramaticky vystupuje 2,000 metrov nad údolie rieky Arkansas. Našťastie časť tohto výškového rozdielu je možné prekonať autom, keďže v podhorí v minulosti prebiehala ťažba striebra a zlata a ku baniam vybudovali obslužné cesty. Dnes už nie sú udržiavané, takže jazda po nich je dobrodružná.

Bolo krásne slnečné septembrové ráno.  Autom sa mi podarilo dostať do nadmorskej výšky asi 3,300 metrov, kde som ho odstavil, lebo cesta už nebola ďalej zjazdná. Ostalo mi teda zdolať výškový rozdiel asi 1,000 metrov. Kamenistá cesta pokračovala ku hranici lesa. Do žltá zafarbené osiky okolo nej kontrastovali s tmavozelenými smrekmi a jedľami. Popri ceste tiež kvitli pekné žlté kvety (Senecio astratus), ktorým sa darí vo vyšších nadmorských výškach na juhu Skalnatých hôr. V diaľke sa vypínal takmer biely vrchol Princetonu a dodával scenérii neuveriteľné čaro.

Pred túrou som si naštudoval zbežne trasu, ale keďže som už zvládol dve 14 tisícky, považoval som sa za dostatočne skúseného turistu, a tak som si so sebou nezobral mapu. Chodník síce nebol značený, ale jasne smeroval k vrchu predo mnou, a ja som po ňom veselo kráčal vpred. Po asi 40 minútach mierneho stúpania ma stará banícka cesta priviedla ku krížu, ktorý označoval jej koniec. Južne odo mňa sa k oblohe týčila Princetonova najbližšia 14 tisícová kamarátka - Anterova hora. Jej masívne úbočia stmo klesali do údolia podo mnou.

Po krátkom oddychu som sa pustil do výstupu. Kopy kameňov rozmiestnené v pravidelných intervaloch na úbočí vyznačovali trasu, avšak chodník sa stratil, a tak som musel liezť po skalách len intuitívne. Občas som zbadal kopu kameňov, čo ma uistilo o správnom smerovaní, ale stále som nevidel chodník, a dokonca ani žiadnych turistov. To sa mi zdalo podozrivé. Výstupy na 14 tisícky sú veľmi obľúbené, a tak som očakával, že chodník bude dobre viditeľný, udržiavaný a frekventovaný. Pravdepodobne by sa mi hodila mapa, prebehlo my mysľou.

Stúpanie mimo chodníka, bolo veľmi únavné a po hodine intenzívneho výstupu som bol značne vyčerpaný. Znepokojovalo ma tiež, že napriek prudkému stúpaniu som stále ani zďaleka nedosahoval cieľovú nadmorskú výšku. Po ďalšej polhodine námahy som sa dostal na vrchol. Keď som však skontroloval nadmorskú výšku na telefóne, stále mi chýbalo 300 metrov. Nechápavo som ním mával a nervózne ho vypínal a zapínal. On však tvrdohlavo ukazoval stále rovnakú nadmorskú výšku. Bezradne som sa obzeral okolo seba. Zrazu som v diaľke zbadal výraznú siluetu Princetonu. Z hrôzou som si uvedomil, že som sa vyštveral na nesprávny vrch. Neskôr som zistil, že hora, na ktorej som práve stál sa, volá Tigrov štít a študenti z Princetonu ju pomenovali podľa svojho univerzitného maskota.

Nezostávalo mi nič iné, než sa pustiť po hrebeni k môjmu staronovému cieľu. Musel som si švihnúť, lebo nad horami sa začali zbierať mraky, a pravidelná poobedná búrka neplánovala žiadne meškanie. Traverzovanie bolo veľmi náročné. Bol som vyčerpaný, a napriek môjmu heroickému úsiliu sa Princeton vôbec nepribližoval. Jeho nekonečný svah bol celý pokrytý balvanmi. Často som musel po nich liezť, mnohé z nich boli nestabilné a šmýkali sa. Keď som sa dostal konečne pod vrchol, obloha už bola zatiahnutá a v diaľke bolo počuť hrmenie. Rozmýšľal som, čo mám robiť. Vzdať sa, alebo riskovať?

Rozhodol som sa pokračovať vpred. Pomaly som stúpal k cieľu a ťažko dýchal. Tesne pod vrcholom som si všimol pamätnú tabuľu. Nechcel som strácať čas jej čítaním, ale únava mi nedovolila pokračovať. Prebehol som ju teda rýchlo očami: “Na tomto mieste zasiahol v roku 1995 Katarínu M Pugnit z Brooklynu blesk… Česť jej pamiatke!” No výborne, presne túto informáciu som práve teraz potreboval. Čo teraz?

Posledné zbytky energie som použil na frenetický výstup na vrchol. Po štyroch hodinách namáhavého stúpania (s okľukou) som bol v cieli. Tak ako vždy, pohľad na okolité hory bol úžasný. Po veľmi rýchlej obhliadke, som sa za hlučného hrmenia spustil späť pod vrchol. Dúfal som, že ma búrka obíde. Snažil som sa nájsť správnu cestu. Chodník dole bol jasne viditeľný na úbočí svahu, ale nevedel som, ako sa ku nemu dostať. Pozoroval som niekoľkých turistov predo mnou, ktorí mali zjavne rovnaký problém. Opatrne sa všetci spúšťali po veľmi nestabilnom úbočí. Zostup bol naozaj náročný. Kým som sa konečne dostal na správny chodník, hrmenie už dávno pominulo a na oblohe opäť svietilo slnko. Pomalým krokom som sa dostal na starú banskú cestu a po nej ku autu.

Celý výlet trval 7 hodín, avšak s mapou by som ho zvládol rýchlejšie. Naučil som sa teda, že ku každej hore treba pristupovať s úctou a nikdy netreba podceniť prípravu na túru.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Víkendový výber: Kde sú rómske športové talenty dnes

Pravidelná dávka víkendového čítania i tipov na voľné chvíle.


Už ste čítali?