Humphreysov štít, Arizona (2)

Autor: Ján Komrska | 4.4.2021 o 15:57 | Karma článku: 4,94 | Prečítané:  408x

Pozývam vás na zimný výstup na Humphreysov štít (Humphreys Peak), najvyšší vrch štátu Arizona. Dosahuje výšku 3,852 metrov a zdolal som ho za sedem hodín. Tento výlet je súčasťou mojich túr na najvyššie hory štátov USA.

Humphreysov štít, Arizona

Humphreysov štít (Humphreys Peak) sa nachádza v horách San Francisco Peaks, ktoré sa vypínajú nad mestom Flagstaff v Arizone. Dosahuje výšku 3,852 metrov a je jedným zo štyroch posvätných vrchov Navahov (pôvodných obyvateľov Arizony), ktorý ho volajú Vrch, ktorý sa nikdy neroztopí. Oficiálne je však pomenovaný po generálovi Humphreysovi, ktorý viedol severné vojsko počas Americkej občianskej vojny. Cesta na vrchol a späť je dlhá 17 kilometrov a zvládol som ju za sedem hodín.

Tento štít som zdolal v máji ako prípravu na túry na vyššie vrchy v Koloráde a môžete si o nej prečítať tu. Spomienky na tento výstup mi ostali hlboko v pamäti, a tak som sa rozhodol zopakovať si výstup, tentokrát však v zime. Vybral som sa teda do Arizony v posledný februárový týždeň (tesne pred vypuknutím pandémie).

Výstup na vrchol som spojil s návštevou lyžiarskeho strediska Arizona Snowbowl. V požičovni lyží som zazrel slovenskú zástavu, a tak ma zaujímalo prečo ju tam majú vývesnú. Povedali mi, že všetkým štátom, v ktorých sa uskutočnili zimné olympijské hry vyvesia vlajku... našu hrdo umiestnili hneď vedľa zástavy Severnej Kórei!

Na druhý deň, po výbornej lyžovačke som stál opäť na parkovisku lyžiarskeho strediska a pripravoval sa vyštartovať na zimný výstup. Vleky ešte nefungovali, a tak sa tichým ránom rozliehalo iba vŕzganie snehu pod mojimi nohami. Svietilo slnko, ale vrchol štítu bol zahalený v mrakoch, dúfal som však že sa rozplynú. Zapísal som sa do registra, z ktorého som zistil, že som prvým návštevníkom, a že v zime sa vydajú na vrchol asi iba dvaja traja odvážlivci za deň. Chodník lesom bol dobre vyšliapaný, keďže už dávnejšie nesnežilo, a tak sa po ňom dobre kráčalo.

Asi po hodine som sa dostal ku kamennému poľu, na ktorom sa mi chodník počas letného výstupu stratil. Teraz bolo pole prekryté snehom, a chodník, ktorý ma sem priviedol opäť zmizol. Márne som sa obzeral, nebolo po ňom ani stopy. Neostávalo mi nič iné ako sa vydať ku hrebeňu po kamennom poli, tak ako som to urobil v lete. Spočiatku sa mi postupovalo dobre. Avšak ako som sa blížil ku hranici lesa, snehu pribúdalo a na mnohých miestach som sa do neho hlboko zabáral. Postupoval som teda veľmi pomaly.

Tesne pod hranicou lesa som si všimol, že snehová pokrývka začína byť tvrdšia, a tak som si nasadil mačky. S nimi sa mi už potom výborne postupovalo po príkrom svahu až ku hrebeňu. Občas som pociťoval nedostatok kyslíka a musel som často oddychovať a zhlboka dýchať. Mraky nad vrcholom sa rozplynuli a  krásne svietilo slnko. Napriek tomu sa teplota držala pod nulou a studený vietor mi znepríjemňoval postup.

Chodník po hrebeni bol dobre vyznačený a prechádzal cez niekoľko falošných vrcholov. Nato som už bol pripravený, takže som nebol sklamaný, keď sa mi v diaľke ukazovali stále nové vrcholy. Prekvapilo ma jedine, že hrebeň bol na mnohých miestach úplne bez snehu. Musel som preto postupovať veľmi opatrne, keďže sa mi nechcelo vyzúvať mačky. Postupne som sa prepracoval do cieľa. Aj ten bol tiež takmer bez snehu a pozostatky sopečnej činnosti - červený popol kontrastoval s bielymi fľakmi snehu. Na vrchole aj naďalej stál ikonický znak s menom štítu. 

Pohľad z vrcholu bol úžasný. Sneh sa už udržiaval iba na vrcholoch hôr, okolitá krajina sa už pripravovala na príchod jari. V diaľke na severe som spoznal okraj Grand Cannyonu.

Po krátkom oddychu a zápise do registra som sa pobral na spiatočnú cestu. Rozhodol som sa vrátiť rovnakou trasou. Spúšťal som sa po hrebeni ku sedlu pod Agazisovým štítom. Avšak kvôli nedostatočnej snehovej pokrývke som odbočil z hrebeňa na úbočie, ktoré bolo pokryté stvrdnutým snehom. Zostup po ňom bol vďaka mačkám prekvapujúco nenáročný. Ani som sa nenazdal a už som bol medzi borovicami. Pri výstupe som upriamil celú svoju energiu a pozornosť na hľadanie správnej cesty, a tak som nestihol obdivovať tieto tisícročné krásne stromy. Teraz som si to vynahradil. Ich majestátny až tajomný vzhľad po stáročia priťahoval pôvodných obyvateľov - Indiánov z kmeňov Havasupai, Hopi, Navaho a Zuni. Dodnes veria, že sa v ich okolí ukrývajú nadprirodzené bytosti, ktoré navštevujú ich obydlia a pomáhajú im prekonávať ťažkosti.

Keď som sa dostal späť do lesa, postup mi opäť začal sťažovať hlboký sneh. Často som sa zabáral, čo ma veľmi spomaľovalo a vyčerpávalo. Nakoniec som sa však prepracoval ku chodníku, ktorý ma bezpečne priviedol ku zjazdovkám a na parkovisko.

Nasledujúcu noc silno snežilo a krajina sa ocitla pod hrubou vrstvou snehu. Predpokladám, že Humphreysov štít bol niekoľko ďalších dní nedostupný.

Husté sneženie a následný odmäk v nižších polohách oživil majestátne vodopády – Grand Falls, pri meste Flalgstaff. Pohľad na ich červenú vodu bol ohromujúci. Pri mojej návšteve v lete boli úple vyschnuté.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Víkendový výber: Kde sú rómske športové talenty dnes

Pravidelná dávka víkendového čítania i tipov na voľné chvíle.


Už ste čítali?